PRVNÍ HOŘE - Achtung, Sultan!
MInule jsem zase kecal. Tohle je totiž další dokonalá deska tohoto úžasného tělesa. Radost tohle poslouchat. Už zas.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Z času na čas ma niečo fakt dostane. Skutočne dostane – nie takým tým typickým spôsobom, že by kvôli tomu plávala celá kúpeľňa. V duchu uznanlivo prikyvujúc, s detskými iskričkami v očiach si vnútorne užívam tie momenty, keď niekto bezo zvyšku vystihol to, čo mňa bez jeho práce vôbec nenapadlo v sebe definovať. Až ex-post si tak nadšene uvedomím, že uspokojil môj osobný dopyt. Je skvelé, že existujú veci ako hudba. A umenie všeobecne.
„Pain Is Beauty“ potvrdzuje, že skutočne hodnotné umelecké diela nevznikajú počas slnečných prázdninových dní na pláži, špúliac pery do objektívu. I keď celkový elegický charakter nahrávky je skôr výsledkom literárnych inšpirácií ako reálnych udalostí zo života autorky, podstatné je, že dielo vo svojej romantickej pochmúrnosti pôsobí uveriteľne. To všetko umocňované imidžom čudáckeho samotárskeho vyhnanca, do ktorého sa autorka na promo fotkách štylizuje.
Chelsea si pritom nestavia okolo seba múr. Hranice z jej pohľadu nemajú žiadne konkrétne kontúry. Touto napohľad krehkou dušou v skutočnosti lomcujú všetci čerti - má na konte aj cover od BURZUM a spolky ako GORGOROTH, či SUNN O))) jej prekvapivo tiež slúžia za inšpiráciu. Ak ste bradatý hipster, vypĺňajúci svoj voľný čas nekompromisným hejtovaním podobných kvltov, zmierte sa s tým. Napokon, atmosféra nahrávky dáva tušiť, že prostredníctvom niekoľkých spoločných kľúčových slov je Chelsea s metalovou scénou ideovo prepojená.
Jej hudba je však o niečo poetickejšia, ako zvykne byť väčšina tvrdej muziky. Chelsea má z detstva veľa načítané a v mnohých skladbách istú rozprávkovosť cítiť navzdory ťažkej melanchólii. Len miesto „a žili spolu šťastne, kým nepomreli“ poslucháča upriamuje skôr na všetky tie otrávené jablká, či zlé macochy.
Napriek hojnosti elektronických elementov celok nepôsobí umelým dojmom. Hoci je „Pain Is Beauty“ napriek osobným textom z hudobného pohľadu dosť chladná nahrávka, znie organicky. Navonok vyschnuté a nevábne vyzerajúce stromy, ktoré po ceste míňate, môžu totiž chutné plody ponúkať stále.
Vypichovať konkrétne skladby zmysel príliš nedáva. „Pain Is Beauty“ disponuje tak výraznými, ako aj spočiatku nie príliš chytľavo znejúcimi motívmi, či už ale hovoríme o „We Hit A Wall“, snáď jedinej skladbe s ako-tak „hitovým“ potenciálom, intímne plachej „House Of Metal“, alebo zvieravo melancholickej „Sick“, s potešením zistíte, že každá jedna si miesto v trackliste zaslúži. Fakt, že niektorým to obnaženie trvá, len predlžuje trvanlivosť diela.
A predsa – za jeden z vrcholov kolekcie označujem „Reins“, a to napriek tomu, že spočiatku vokál hlavnej protagonistky až zarážajúco pripomína istý prázdnu slamu mlátiaci produkt SOAP & SKIN, s čím som chvíľu bojoval. Kto sa ale cez to dokáže preniesť, bude odmenený jedným z najsugestívnejších výtvorov roka.
Cválajúca nemilosrdná rytmika, Chelsea upiera do prázdna sklený pohľad a zbavená povedomia o okolitom svete neustále prežúva svoju mantru „this horses they pull me... to you“, ženúc sa pustou veternou krajinou. Výsledný efekt pripomína šialenca snažiaceho sa rozpomenúť, čo jeho vlastné slová znamenajú.
Dvojminútový fade-out vo filmovo znejúcej „The Waves Have Come“ je zasa dôkazom, ako sa Chelsea vyhrala s každým tónom (mix albumu trval šesť mesiacov). Pozvoľna odťahujúc štetec od hotového diela, každý nástroj si kontemplatívne potrebuje „dovrzúkať“ to svoje – ak si popri komplexnosti kompozície viete užívať aj takéto mikrofragmenty, budete potrebovať podbradník.
Hluk príboja utícha a záver v kontraste s predchádzajúcou opulentnou zvukovou hostinou obstará jednoduchá zmierlivá suita, štylizujúca Chelsea do polohy solitérskej pesničkárky, križujúcej krajinu s gitarou na chrbte. Opäť ten zasnený hlas, neprítomný pohľad. Sychravá nádhera.
CHELSEA WOLFE sa behom doby, ktorej letopočet zrátate na prstoch jednej ruky, vypracovala v svojbytnú umelkyňu, ktorá síce aktuálne znie mainstreamovejšie ako v minulosti, no súčasne je „nekonfliktnej“ hudobnej produkcii ideovo na míle vzdialená. Možno v tom tkvie výnimočnosť nahrávky a možno to neskôr pochopím úplne inak. Subjektivita vo vnímaní umenia je krásna vec.
Tak ako „Pain Is Beauty“. Strhujúca, upršaná a pri správnej nálade aj emocionálne vyčerpávajúca „nail-down“ záležitosť s mnohými rovnomerne rozmiestnenými vrcholmi. A pri počúvaní nie je krajší pocit, ako keď si uvedomíte, že je vlastne vrcholom vo svojej celistvosti. Album roka.
Už máte album roka? Pohlcujúca, sychravá záležitosť. Krásnu jeseň želám.
9,5 / 10
Chelsea Wolfe
- spev, gitara
Ben Chrisholm
- programovanie, basa, syntezátory
Kevin Dockter
- gitary
Dylan Fujioka
- bicie
Andrea Calderon
- husle
Ezra Buchla
- viola
Patrick Shiroishi
- saxofón, klarinet
1. Feral Love
2. We Hit A Wall
3. House Of Metal
4. The Warden
5. Destruction Makes The World Burn Brighter
6. Sick
7. Kings
8. Reins
9. Ancestors, The Ancients
10. They'll Clap When You're Gone
11. The Waves Have Come
12. Lone
She Reaches Out to She Reaches Out to She (2024)
Birth Of Violence (2019)
Hiss Spun (2017)
Abyss (2015)
Pain Is Beauty (2013)
Unknown Rooms: A Collection of Acoustic Songs (2012)
Apokalypsis (2011)
The Grime and The Glow (2010)
Datum vydání: Úterý, 3. září 2013
Vydavatel: Sargent House
Stopáž: 54:52
S touto temnou, ale ostýchavou žienkou nemám žiadny problém. Zatiaľ čo na predchádzajúcich albumoch dominoval u Chelsea éterický komorný (neo-)folk mnohokrát minimalistického vyznenia (s občasnými úletmi, všakže?!), na „Pain Is Beauty“ dodala skladateľka jej skladbám úplne nový rozmer.
Aranžmány sú hustejšie ako predtým, sprievodná kapela „pritvrdila“ a Chelsea sa už nebojí experimentov so žánrami, okolo ktorých doteraz chodila len po špičkách. A tak sme sa dočkali laškovania s elektronikou a drone s ľahkou vôňou ponurého krautrocku.
Po tom, ako som mal možnosť zažiť na vlastnej koži úžasné, tvrdšie živé prevedenie niektorých skladieb, neváham „Pain Is Beauty“ označiť za jeden z albumov roka. Nesmierny zážitok!
Ani poriadne neviem, čo by som vytkol, a pritom nemôžem povedať, že by som bol ktovieako spokojný. Možno práve v tom je ten problém. Tento rok ma zo štylizovaných temných dievčat spálila na popol Anna Calvi. Na albume má len dve výnimočné skladby. V tých ostatných vymyslela aj pekné blbosti. No páči sa mi jej odvaha vyskúšať si niečo bez istoty a možno to aj pokaziť. Zato Chelsea Wolfe je nesporne vyrovnanejšia. Znie v poriadku a fajn. Len kde sú tie otrávené a červivé jablká?
-bez slovního hodnocení-
MInule jsem zase kecal. Tohle je totiž další dokonalá deska tohoto úžasného tělesa. Radost tohle poslouchat. Už zas.
Trochu prog rock/metalová exhibice. Toho tydlikání a hračičkování je místy opravdu hodně. Ale tito Švédové umí i příjemné melodie a přirozeně plynoucí pasáže, takže jim to předvádění odpustím. Ostatně, když na to mají, tak proč se trochu nepředvést, že?
Žijeme ve zlatých časech českého thrash metalu! Takové období hojnosti prostě nepamatujeme. Kapely na nás chrlí v horším případě dobré, v tom lepším (i v tomto) desky výborné a my si čvachtáme jako ten pověstný manža. Více v recenzi, teď si třepu palicí.
Švédské duo se na svém dalším albu ještě více vzdálilo postrockovým kořenům a dá se tedy tvrdit, že jejich hudba odplavala do specifické formy indie rocku, který se opírá o robustní kostru shoegaze. Opět slušné album.
Další švédský power metal, kterému vlastně nelze nic vytknout. Dobří zkušení muzikanti, kvalitní produkce a chytlavé melodie. Komponování dle osvědčeného mustru, přesto to dokáže zabavit. Dám tomu ještě pár poslechů a poté zapomenu, že to kdy existovalo.
Nepřístupná a temná blackmetalová deska, která spolu s disonantní nervozitou nabízí i death/doomové nálady. Dostat se tomu pod kůži není snadné, ale odměnou je lavina emocí. Střídmá stopáž navíc ukončí ta "muka" dříve, než by to člověku urvalo hlavu.
Sofistikovaně maluje, točí vtipné filmy, v MORTAL CABINET zanechal výraznou stopu, ze Slavíka ho vyhodili, páč jeho světem je hardcore rap. A je z Rumburku, což leccos vysvětluje! Když šel pro talent, Marty si nabral hrstě. Zase ho ukázal, zpíčenec jeden.